O chlapcovi s vtáčími nôžkami
a anjelovi s jedným krídlom, aj to celým čiernym
Nurik sa nezobudil do slnečného rána ani do sviežeho rána, ani do upršaného rána, ani do voňavého rána, ani do hmlistého rána, ani do rozkvitnutého rána. Nurik sa ešte nezobudil, lebo ráno ešte neprišlo. Za oknami bola fialovomodrá noc a kto vo fialovomodrej tme dovidel na hodiny, zistil, že neodbila polnoc. Nurik sa vybral … do tmy a chladu? Vybral sa na skriňu. Všetci obyvatelia izby tvrdo spali. Boli unavení, lebo celý deň do niečoho kopali. Najviac do lopty a potom do hocičoho, čo ležalo na chodníku. Niekedy si na chodníku poleží dážďovka. Nurik nerád kope. Na skriňu si ľahol prach hneď vedľa hrubej knihy, ktorá tam dlho stála. Nurik sa neobzrel vpravo, vľavo, iba vošiel dnu. Musel zažmúriť oči, lebo za 123. stranou pálilo slnko na samé poludnie. Ani si nevšimol, že niekoho za ním na skriňu poslali. Stačilo málo a boli by sa minuli.
„Som rád, že si nespadol.“
Nurik otvoril oči a otočil sa dozadu za hlasom.
„Nemohol by som ťa chytiť, neviem dobre lietať,“ povedalo chlapča a ukázalo Nurikovi chrbát. Nurik sa usmial. Potešil sa, že sa stretol s anjelom, aj keď mal iba jedno krídlo, aj to celé čierne.
„Pôjdeš so mnou?“
„Anjeli sa vznášajú. Mne sa vznášať nedarí.“
„Ja ti pomôžem, chytím ťa za ruku.“
„Som rád, že si nespadol.“
Nurik otvoril oči a otočil sa dozadu za hlasom.
„Nemohol by som ťa chytiť, neviem dobre lietať,“ povedalo chlapča a ukázalo Nurikovi chrbát. Nurik sa usmial. Potešil sa, že sa stretol s anjelom, aj keď mal iba jedno krídlo, aj to celé čierne.
„Pôjdeš so mnou?“
„Anjeli sa vznášajú. Mne sa vznášať nedarí.“
„Ja ti pomôžem, chytím ťa za ruku.“
Potom dostali chuť na koláčik. Vtedy si uvedomili, že sú na neznámom mieste. Nikde nestáli dvere, ktoré by viedli do kuchyne.
„Dobrý deň, pane,“ pozdravil Nurik mužovi, ktorý mal dlhé nohy. Mierne sa zohýnal, lebo vliekol na pleciach široký batoh.
„Nenesiete koláčiky? Ja a môj priateľ by sme jeden zjedli, jeden celkom maličký.“
Muž sa hlbšie zohol v kolenách a klobúk posunul od čela.
„Chlapče milý, nevidím nikoho okrem teba.“ Pred zrakom sa mu mihala iba čierna bodka. Muž si dlaňou pretrel ľavé oko, a bodka nezmizla. Pošúchal si aj pravé oko a pobral sa preč.
Anjel začal rozprávať Nurikovi o tom, že sa ocitli na kraji sveta.
Tu i tam prichádzali a odchádzali ľudia, nad zemou i vysoko na oblohe lietali vtáky, ktoré tiež prichádzali a odchádzali. Len tí, čo vykúkali z podlhovastých okien paláca, stáli a vyzerali, že na niečo čakajú. Podchvíľou k oknu priletel vták a čakajúci nasadol na jeho chrbát. Vták zatrepotal krídlami, nohami sa odpichol od zeme a už vzlietol s pasažierom do vysoka.
„Neviem, anjelik, ako vyzerá kraj sveta, nikdy som nevidel žiaden obrázok, na ktorom by bol nakreslený kraj sveta. V knihe u nás doma na skrini je veľa obrázkov, na každej strane jeden. Je to kniha o vtákoch.“
Nurik vystrčil nôžku.
„Majú také isté nohy ako ja.“
„Majú krídla ako ja,“ dodal anjel, „až dve krídla. Poďme sa opýtať, či by mi jedno nedali. Možno by ma naučili vznášať sa.“
Niektoré vtáky nelietali, mali mohutné telá a na ich chrbtoch sa nieslo viacero pasažierov. Anjel sa zľakol, že by ich mohli pristúpiť. Preto pricupitali k najbližším dverám, aby sa schovali.
Strážnik, ktorý ďalekohľadom kontroloval okolie, zamával prichádzajúcim bytostiam. Nurik a anjel sa ho spýtali, či môžu vojsť dnu. Dvere sa okamžite otvorili.
„Dobrý deň, pane,“ pozdravil Nurik mužovi, ktorý mal dlhé nohy. Mierne sa zohýnal, lebo vliekol na pleciach široký batoh.
„Nenesiete koláčiky? Ja a môj priateľ by sme jeden zjedli, jeden celkom maličký.“
Muž sa hlbšie zohol v kolenách a klobúk posunul od čela.
„Chlapče milý, nevidím nikoho okrem teba.“ Pred zrakom sa mu mihala iba čierna bodka. Muž si dlaňou pretrel ľavé oko, a bodka nezmizla. Pošúchal si aj pravé oko a pobral sa preč.
Anjel začal rozprávať Nurikovi o tom, že sa ocitli na kraji sveta.
Tu i tam prichádzali a odchádzali ľudia, nad zemou i vysoko na oblohe lietali vtáky, ktoré tiež prichádzali a odchádzali. Len tí, čo vykúkali z podlhovastých okien paláca, stáli a vyzerali, že na niečo čakajú. Podchvíľou k oknu priletel vták a čakajúci nasadol na jeho chrbát. Vták zatrepotal krídlami, nohami sa odpichol od zeme a už vzlietol s pasažierom do vysoka.
„Neviem, anjelik, ako vyzerá kraj sveta, nikdy som nevidel žiaden obrázok, na ktorom by bol nakreslený kraj sveta. V knihe u nás doma na skrini je veľa obrázkov, na každej strane jeden. Je to kniha o vtákoch.“
Nurik vystrčil nôžku.
„Majú také isté nohy ako ja.“
„Majú krídla ako ja,“ dodal anjel, „až dve krídla. Poďme sa opýtať, či by mi jedno nedali. Možno by ma naučili vznášať sa.“
Niektoré vtáky nelietali, mali mohutné telá a na ich chrbtoch sa nieslo viacero pasažierov. Anjel sa zľakol, že by ich mohli pristúpiť. Preto pricupitali k najbližším dverám, aby sa schovali.
Strážnik, ktorý ďalekohľadom kontroloval okolie, zamával prichádzajúcim bytostiam. Nurik a anjel sa ho spýtali, či môžu vojsť dnu. Dvere sa okamžite otvorili.
„Prosím, vstúpte, nepostávajte, rýchlo vojdite dnu, všade bude prievan, odfúkne nám noty, ponáhľajte sa!“ kričal mužík okrúhly ako vajce. „Všetci sú na miestach, kde máte nástroje, meškáte!“ pokračoval ďalej celý zadychčaný.
Nurik a anjel sa preľakli, ale iba trošku, lebo hlučný mužík ich doviedol k skupinke ľudí. Sedeli ticho a sústredene.
„Asi sme sa pomýlili, chceli sme si kúpiť koláčik.“
„A pohľadať jedno krídlo. Nepoznáte nikoho, kto má krídlo nazvyš?“
„V našom orchestri krídlo nemáme, vyberte si iný hudobný nástroj, ale rýchlo, rýchlo, o chvíľu začíname!“ Mužík sa zvrtol a už ho nebolo.
Nurik a anjel nazerali do vedľajších miestností, aby sa spýtali na krídlo a koláčik, vlastne na nejaký hudobný nástroj.
Strážnik na chvíľu odložil ďalekohľad a vopchal do dverí nos, aby sa presvedčil, či je všetko v poriadku. Začul Nurika a anjela. Pošepol im, že tanečnice si práve dočesali vlasy a určite im jedna požičia hrebeň. Potom siahol rukou do vrecka. Vytiahol z neho malý zvonček a povedal:
„Choďte!“
A tak šli. Mužík ich usadil dopredu, nadvihol ruky a zatvoril oči. Zhlboka sa nadýchol. Zelený a Modrý si priložili trúby k ústam. Vydýchli a z trúb vyšiel tyrkysový tón. Potom všetci ostatní, čo držali trúby a píšťaly urobili to isté. Mužík pomaly zamával rukami, pohol prstami a tyrkysové tóny sa zmiešali s čierno-bielymi tónmi pána Šedivého. Berte spadla z vlasov ihlica na pletenie a urobila cink. Nurik zatriasol zvončekom a ten urobil cink-cink. Alda natiahla harmoniku a tá urobila krááá… Keď mužík mával rukami tak rýchlo, akoby chcel vzlietnuť, všetci fúkali a hrali. Strážnik pootvoril dvere, aby nenarobil prievan a cez škáru melódia prenikla von. Vtáci, čo leteli, ju zachytili a priniesli na krídlach do všetkých kútov sveta.
Strážnik nezabudol na krídlo, ktoré anjelikovi toľko chýbalo. Pohladkal sa po dlhej brade a povedal:
"Ešte som nepočul, že by na lietanie bolo treba dve krídla. Z tamtoho stromu jablká samy padajú, nikto ich neoberá. Skúste naň vyliezť."
Nurik a anjel uverili. Nurik už raz liezol. Na skriňu. Možno sa mu podarí dostať anjelika na strom.
Nurik a anjel sa preľakli, ale iba trošku, lebo hlučný mužík ich doviedol k skupinke ľudí. Sedeli ticho a sústredene.
„Asi sme sa pomýlili, chceli sme si kúpiť koláčik.“
„A pohľadať jedno krídlo. Nepoznáte nikoho, kto má krídlo nazvyš?“
„V našom orchestri krídlo nemáme, vyberte si iný hudobný nástroj, ale rýchlo, rýchlo, o chvíľu začíname!“ Mužík sa zvrtol a už ho nebolo.
Nurik a anjel nazerali do vedľajších miestností, aby sa spýtali na krídlo a koláčik, vlastne na nejaký hudobný nástroj.
Strážnik na chvíľu odložil ďalekohľad a vopchal do dverí nos, aby sa presvedčil, či je všetko v poriadku. Začul Nurika a anjela. Pošepol im, že tanečnice si práve dočesali vlasy a určite im jedna požičia hrebeň. Potom siahol rukou do vrecka. Vytiahol z neho malý zvonček a povedal:
„Choďte!“
A tak šli. Mužík ich usadil dopredu, nadvihol ruky a zatvoril oči. Zhlboka sa nadýchol. Zelený a Modrý si priložili trúby k ústam. Vydýchli a z trúb vyšiel tyrkysový tón. Potom všetci ostatní, čo držali trúby a píšťaly urobili to isté. Mužík pomaly zamával rukami, pohol prstami a tyrkysové tóny sa zmiešali s čierno-bielymi tónmi pána Šedivého. Berte spadla z vlasov ihlica na pletenie a urobila cink. Nurik zatriasol zvončekom a ten urobil cink-cink. Alda natiahla harmoniku a tá urobila krááá… Keď mužík mával rukami tak rýchlo, akoby chcel vzlietnuť, všetci fúkali a hrali. Strážnik pootvoril dvere, aby nenarobil prievan a cez škáru melódia prenikla von. Vtáci, čo leteli, ju zachytili a priniesli na krídlach do všetkých kútov sveta.
Strážnik nezabudol na krídlo, ktoré anjelikovi toľko chýbalo. Pohladkal sa po dlhej brade a povedal:
"Ešte som nepočul, že by na lietanie bolo treba dve krídla. Z tamtoho stromu jablká samy padajú, nikto ich neoberá. Skúste naň vyliezť."
Nurik a anjel uverili. Nurik už raz liezol. Na skriňu. Možno sa mu podarí dostať anjelika na strom.
Či sa privalil ostrý vietor, alebo okolo preletel vták, nevedno.
Anjelik ležal na černej polguli. Všetko naokolo bolo biele a Nurik kohosi prosil, aby mu podržal rebrík. Bol to čierny muž pod dáždnikom. Vyzeral uzimene.
Anjelik zliezol dolu, no tesne nad zemou sa pošmykol a spadol na pravý bok. Aby vstal, prevalil sa na ľavý bok a na zemi ostali dva biele odtlačky jeho krídla. Keď ich muž uvidel, vrátila sa mu dávna spomienka. Otočil sa a vybral sa druhou cestou. V bielej diaľke bolo vidieť iba čiernu bodku.
„Teraz sme sa určite dostali na kraj sveta,“ obhliadal sa anjelik.
Iba v jednej zo štyroch strán sa črtalo malé mestečko. Domčeky v ňom sa dali ľahko spočítať.
„Možno to bude začiatok sveta,“ povedal Nurik.
„Mali by sme vojsť dnu,“ povedal anjelik.
„Ktoré dvere si vyberieme?,“ rozmýšľal Nurik, „ každé sú iné…“
„Zavrime oči a uvidíme, kam dôjdeme.“
Chytili sa za ruky a šli.
Anjelik ležal na černej polguli. Všetko naokolo bolo biele a Nurik kohosi prosil, aby mu podržal rebrík. Bol to čierny muž pod dáždnikom. Vyzeral uzimene.
Anjelik zliezol dolu, no tesne nad zemou sa pošmykol a spadol na pravý bok. Aby vstal, prevalil sa na ľavý bok a na zemi ostali dva biele odtlačky jeho krídla. Keď ich muž uvidel, vrátila sa mu dávna spomienka. Otočil sa a vybral sa druhou cestou. V bielej diaľke bolo vidieť iba čiernu bodku.
„Teraz sme sa určite dostali na kraj sveta,“ obhliadal sa anjelik.
Iba v jednej zo štyroch strán sa črtalo malé mestečko. Domčeky v ňom sa dali ľahko spočítať.
„Možno to bude začiatok sveta,“ povedal Nurik.
„Mali by sme vojsť dnu,“ povedal anjelik.
„Ktoré dvere si vyberieme?,“ rozmýšľal Nurik, „ každé sú iné…“
„Zavrime oči a uvidíme, kam dôjdeme.“
Chytili sa za ruky a šli.
Niektoré dvere bývajú zamknuté, niektoré odomknuté, niektoré zatvorené, niektoré otvorené a niektoré otvorené dokorán.
Nurik a anjelik mali dvere, ku ktorým došli, otvorené dokorán.
„Dobrý deň, pane, prepáčte, že vás vyrušujeme, vy tu bývate?“
„Sedím tu. Už odjakživa. Iba sedím a sedieť budem. Ste dlho na ceste? Nedáte si koláčik? Ale musíte si sami vziať, ja vstať nemôžem.“
Nurik a anjelik otvorili dvere, ktoré viedli do kuchyne a na stole našli misu plnú koláčov. Priniesli z nich sediacemu mužovi. Tomu sa rozjasnila tvár a povedal:
„Vám môžem prezradiť tajomstvo.“
Sklonil sa k Nurikovmu ľavému a anjelikovmu pravému uchu.
Nurik a anjelik uverili.
Muž otvoril dlaň, do ktorej sa posadil Nurik. Anjelika chytil medzi palec a ukazovák a pustil ho ako vypadnuté pierko z vankúša. Vtedy sa anjelikove ruky chytili Nurikových rúk a mužova dlaň urobila šup! Aj vtáčie nôžky urobili šup a odrazili sa od zeme.
A tak opustili miesto, o ktorom si mysleli, že je začiatkom sveta a šli spolu ďalej. Skákali a leteli a leteli a skákali a … kam takto došli?
O tom je iná rozprávka.
Nurik a anjelik mali dvere, ku ktorým došli, otvorené dokorán.
„Dobrý deň, pane, prepáčte, že vás vyrušujeme, vy tu bývate?“
„Sedím tu. Už odjakživa. Iba sedím a sedieť budem. Ste dlho na ceste? Nedáte si koláčik? Ale musíte si sami vziať, ja vstať nemôžem.“
Nurik a anjelik otvorili dvere, ktoré viedli do kuchyne a na stole našli misu plnú koláčov. Priniesli z nich sediacemu mužovi. Tomu sa rozjasnila tvár a povedal:
„Vám môžem prezradiť tajomstvo.“
Sklonil sa k Nurikovmu ľavému a anjelikovmu pravému uchu.
Nurik a anjelik uverili.
Muž otvoril dlaň, do ktorej sa posadil Nurik. Anjelika chytil medzi palec a ukazovák a pustil ho ako vypadnuté pierko z vankúša. Vtedy sa anjelikove ruky chytili Nurikových rúk a mužova dlaň urobila šup! Aj vtáčie nôžky urobili šup a odrazili sa od zeme.
A tak opustili miesto, o ktorom si mysleli, že je začiatkom sveta a šli spolu ďalej. Skákali a leteli a leteli a skákali a … kam takto došli?
O tom je iná rozprávka.
